Milí žiaci, kolegovia, priatelia, bratia a sestry,
v Evanjeliu podľa Jána v 3. kapitole v 31. až 36. verši čítame: 31 „Kto prichádza zhora, je nad všetkými; a kto je zo zeme, je zemský a zemsky hovorí; kto prichádza z neba, je nad všetkými 32 a svedčí o tom, čo videl a počul, ale nikto neprijíma Jeho svedectvo. 33 Kto prijal Jeho svedectvo, potvrdil, že Boh je pravdivý. 34 Lebo koho Boh poslal, ten hovorí reči Božie. (Boh) Mu totiž dáva Ducha v plnosti. 35 Otec miluje Syna a všetko dal Mu do ruky. 36 Kto verí v Syna, má večný život, kto však neposlúcha Syna, neuvidí život, ale hnev Boží zostáva na ňom.“
Saturnálie boli sviatky v starovekom Ríme na počesť boha Saturna, ktoré sa konali 17. decembra buď jeden deň, v neskorších dobách sa predlžovali a najneskôr končili až 30. decembra. Počas týchto sviatkov sa nepracovalo, úrady a školy boli zatvorené a všetci ľudia (vrátane otrokov) sa oddávali hostinám a veseliciam. Ľudia sa zvykli obdarúvať najmä sviečkami, ktoré symbolizovali svetlo a teplo do nadchádzajúcich zimných dní. Otroci sa v tento deň stávali rovnými so svojimi pánmi alebo si dokonca roly vymenili a boli svojimi pánmi obsluhovaní. Pre otroka muselo byť úžasnou skúsenosťou, keď zažil pocit slobody. Keď si mohol vyskúšať pozíciu „obsluhovaného“. Žiaľ, v Ríme to trvalo počas Saturnálií maximálne pár hodín. Som však presvedčený, že táto zámena rol otrokovi vlievala nádej, že to v jeho živote môže byť aj inak. Existovali totiž rôzne spôsoby, ako sa stať slobodným. Podľa niektorých názorov sa v časoch pokresťančovania Ríma Saturnálie premenili na Vianoce, kedy sa tiež ľudia obdarúvajú a oslavujú. Dnes sa Saturnálie slávia na niektorých nemeckých vysokých školách, kedy si študenti vymenia svoje roly so svojimi profesormi.
Vianoce sú demonštráciu toho, že Boh sa stal a stále chce stať jedným z nás. Zobral na seba našu rolu. Prichádza v ľudskom tele do „Betlehema sveta a ľudských sŕdc“. Je to zvláštne. Väčšinou je to naopak. Ľudia sa chcú stať bohmi. A my vieme, ako to väčšinou dopadne... Biblický text hovorí, že: „Kto prichádza zhora, je nad všetkými... kto prichádza z neba, je nad všetkými.” Boh v narodenom Mesiášovi prináša „sebazjavenie do nášho životného priestoru”. Z tohto Božieho sebazjavenia v Ježišovi prichádza život. Život, ktorý nemôže dať žiadny človek ani inštitúcia, ktorá je na zemi. Ježiš totiž prináša zjavenie (P)pravdy (sám je Pravdou), ktorá presahuje všetky obmedzené pravdy tohto sveta, aj „zaručené“ pravdy súčasnosti. V Ňom sa spája niečo, čo je nášmu rozumu ťažko predstaviteľné. Reformační otcovia to vyjadrili v 3. článku Augsburského vyznania: „Ďalej učíme, že Boh Syn sa stal človekom, narodil sa z čistej panny Márie. Dve prirodzenosti, božská a ľudská, sú teda v jednej osobe nerozdeliteľne spojené: jeden Kristus, pravý Boh a pravý človek, ktorý sa skutočne narodil, trpel, bol ukrižovaný, zomrel a bol pochovaný; je obeťou nielen za dedičný hriech, ale aj za všetky ostatné hriechy a zmieril Boží hnev.“ Realita Vianoc nás vyzýva k vyriešeniu existenciálnej dilemy – nevyhnutnej voľby. Jednoducho sa musíme rozhodnúť: Ježiš áno alebo nie! „Kto verí v Syna, má večný život, kto však neposlúcha Syna, neuvidí život, ale hnev Boží zostáva na ňom“.
Prečítaný text nasleduje po jednom z najúžasnejších príbehov stretnutia ustráchaného, ale aj hľadajúceho človeka s Mesiášom. Stretnutie Ježiša a Nikodéma. Akoby nám chcel Nikodémov príbeh povedať, že v našich otázkach života sme si pri Ježišovi všetci rovní: jednoduchí rybári, intelektuáli, farizeji, colníci... Lebo všetci potrebujeme, aby sa Ježiš narodil v našom vnútri. On sa chce narodiť v tvojom/mojom srdci. Z biblických opisov vieme, že miesto Jeho narodenia nebol „žiadny hotel Hilton“. Naše vnútro tiež neraz pripomína smetisko, či Augiášov chliev... Do tejto reality Ježiš prichádza, lebo ho Otec poslal. „Lebo koho Boh poslal, ten hovorí reči Božie. (Boh) Mu totiž dáva Ducha v plnosti. Otec miluje Syna a všetko dal Mu do ruky. A to Slovo stalo sa telom a prebývalo medzi nami...“
Možno si myslíš, že to všetko v sebe dokážeš upratať sám, sama... Máš na to právo. Niet nad slobodnú vôľu... A možno sú také úvahy len mrhaním času... Pán sveta zostupuje a chce ťa oslobodiť z otroctva. Nie je to oslobodenie len pre sviatočné dni. Nie je to dočasný, falošný pocit nádeje, ktorý opäť skončí sklamaním a zatrpknutosťou... On nám prináša slobodu z otroctva pre dnešok, zajtrajšok aj pre večnosť, ktorá je trvalá. Nemusíme byť otrokmi, ale dedičmi, občanmi so všetkými právami slobodných Božích detí. Som presvedčený, že o tejto vízii života sa oplatí uvažovať. Amen.
Modlitba: Drahý Pane Ježiši, Ty prichádzaš dnes do našich Betlehemov. Do rozbúrených sŕdc, vzťahov, chorôb, zatrpknutosti. Ty nie si placebo – neúčinné liečivo, ktoré nás fiktívne lieči. TY si skutočný Boh a skutočný človek. Amen.
ThDr. Matej Oráč, PhD., duchovný správca ESŠ